JOZEF ĎURČEK: Nebál sa nijakej náročnej úlohy

Študoval pri jezuitoch, ktorí ho nasmerovali na matematiku a fyziku. Bol síce prísny, ale láskavý otec. Ako fyzik sa neskôr stal profesorom a potom aj spoluzakladateľom a rektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku. Žil školou. Pozemský svet opustil 21. septembra 2016 – len pár dní po úmrtí ďalšieho rektora KU Tadeusza Zasepu. O nositeľovi ceny Fides et ratio za zásluhy o dialóg medzi vierou a vedou a tiež pápežského Rádu sv. Gregora Veľkého za zásluhy o rozvoj Cirkvi prof. Jozefovi Ďurčekovi sa zhovárame s jeho dcérou prekladateľkou Máriou Spišiakovou.

Aký bol profesor Jozef Ďurček otec? Mal rád svoju rodinu?

Otec mal rád ľudí, spoločnosť a prirodzene i svoju rodinu, najbližšiu i tú širokú. Ako otec bol prísny, vyžadoval dôsledné plnenie povinností, no zároveň sme s ním radi trávili voľné chvíle na výletoch do prírody, ktoré miloval. Pochodujúc dolinou sme si spolu spievali a diskutovali s ním i jeho kolegami o živote i fyzike. Otec rád chodieval do záhrady, spracúval dopestované ovocie a tiež rád varil. Bol to jeho spôsob oddychu.

Hoci som osobne profesora Ďurčeka bližšie nepoznal, pri niekoľkých stretnutiach pôsobil veľmi skromne, až ticho. Naozaj taký bol?

Otec bol naozaj veľmi skromný. Nepotrpel si na nijakých tituloch, ani oceneniach. Svoju prácu vysokoškolského učiteľa mal veľmi rád a kontakt so študentmi i kolegami bol pre neho motiváciou i odmenou. Žil školou, čo mu niekedy mama vyčítala, lebo okrem povinností sa zapájal aj do mnohých mimopracovných aktivít, venoval sa zahraničným hosťom, zúčastňoval na kultúrnych vystúpeniach a výletoch študentov.

85_narodeniny
85. narodeniny prof. Jozefa Ďurčeka

Dožil sa vysokého veku 86 rokov. Bol jeho život plodný a požehnaný? Ako na neho budete spomínať?

Jeho život bol naozaj veľmi plodný, ťažko spočítať, koľko študentov prešlo jeho rukami, najskôr na Prírodoveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po presťahovaní do Žiliny na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline a neskôr v Ružomberku na Katecheticko-pedagogickom inštitúte sv. Ondreja, ktorého bol spoluzakladateľom, a napokon na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Táto inštitúcia naozaj vďačí otcovi za mnohé, veď bol tvorcom jej stanov a vniesol do nej ducha spoločenstva a vzájomného zdieľania medzi pedagógmi rozličných odborov a študentmi, nielen vďaka svojej charizme ľudí spájať a podporovať, ale aj prostredníctvom celouniverzitných seminárov hľadajúcich odpovede na dôležité ľudské otázky.

V mojej pamäti ostane ako človek, ktorý sa nebál nijakej náročnej úlohy, ktorú pred neho život postavil a zároveň bol vždy optimistický a tiež otvorený voči novým pohľadom na svet i technickým vymoženostiam. V tom všetkom by som ho rada nasledovala.

Čo ho prilákalo na fyziku? Vydali sa aj jeho deti na podobnú dráhu? Ako vás vychovával?

Biskupské cirkevné gymnázium v Trnave, na ktorom študoval, bolo skôr humanitne zamerané a o duchovnú formáciu študentov sa tam starali jezuiti. Tí boli istým spôsobom zodpovední aj za nasmerovanie môjho otca na štúdium matematiky a fyziky, lebo otec, podobne ako viacerí jeho spolužiaci, uvažoval aj nad vstupom do tejto rehole. Jezuiti boli známi vysokou vzdelanosťou a mnohí z nich mali aj prírodovedecké vzdelanie. Prírodné vedy boli dobrým základom pre prípadné ďalšie štúdium filozofie a teológie. Na svoje štúdium fyziky na prírodovedeckej fakulte a na svojich profesorov i spolužiakov si otec veľmi rád spomínal.

Hoci nás výslovne nijako nenavádzal na štúdium prírodných vied, predsa sme akosi išli v jeho šľapajach. Ja som vyštudovala elektrotechnickú fakultu SVŠT, sestra vyštudovala matematiku na UK, brat telekomunikácie na VŠDS a najmladšia sestra ekonomiku na UK.

Myslím, že okrem tohto profesijného zamerania sme si od otca vzali príklad predovšetkým v jeho zmysle pre plnenie si povinností, či už pracovných alebo rodinných, jeho čestnosť a charakter, keď nepodľahol tlakom minulého režimu (v dôsledku čoho si na vedecké hodnosti, ktoré si právom zaslúžil, musel počkať až do dôchodkového veku), jeho zápal pre svoj odbor, ale tiež záujem o ľudí okolo neho.

V spoločnosti často panuje názor, že veda ide proti viere – prípadne opačne. On bol fyzik, no aj silno veriaci človek. Aký vzťah by mal existovať medzi vierou a vedou?

Skutočne veriaci človek neprestáva byť veriacim ani v rámci svojej profesie, kde sa jeho viera prejavuje predovšetkým v morálnych postojoch, ale tiež v presvedčení, že svet, ktorý skúma a opisuje v rámci svojho oboru, je svetom, ktorý vzišiel z Božích rúk, a tak aj jeho poznávanie a správne využívanie je súčasťou Božieho plánu.

Sú príroda – fyzika – a Boh v kontraste?

Iste, v istom zmysle sú materiálny svet a nemateriálny Boh v kontraste a  pri hľadaní príčin určitých javov v prírode sa fyzik musí snažiť vysvetliť ich „akoby Boha nebolo“, teda len pomocou prirodzených vysvetlení. Na druhej strane však fyzikálnu skutočnosť presahuje metafyzická, ktorá zahŕňa nemateriálne podstaty vecí a tiež posledný základ ich existencie, a tým je Boh. A v tomto zmysle je svet priamo spojený s Bohom ako jeho prvou príčinou a zdrojom jeho bytia. A to si veriaci fyzik veľmi dobre uvedomuje.

V minulom režime bola viera – alebo sami veriaci – dávaní na okraj. Štúdium prírodovedeckých predmetov bolo často únikom pred štúdiom humanitných či filozofických predmetov poznačených marxizmom-leninizmom. Bola to aj pohnútka vášho otca alebo mal dušu fyzika odmalička? Zrážalo sa niekedy jeho kresťanské presvedčenie s komunistickým režimom?

Otec začal študovať, keď ešte komunisti natoľko neovládali  spoločnosť, takže si svoje štúdium zvolil slobodne, na rozdiel od neho sme už my mali istým spôsobom zúžený výber a sám otec nám odporúčal voliť si „praktické“ či „technické“ a menej ideologicky poznačené odbory. Otec zažil dosť príkoria zo strany komunistického vedenia na škole, kde bol odstavený od všetkých funkcií. Nikdy však nezatrpkol a ani sa nevzdal praktizovania svojej viery.

Profesúru získal v odbore fyzika kondenzovaných látok a akustika – čomu sa venoval? Aké výskumné témy ho lákali?

Otec sa venoval prevažne výskumu správania rôznych materiálov prostredníctvom rádiových vĺn a ultrazvuku. V 80-tych rokoch v rámci výskumných úloh na katedre fyziky, predovšetkým polovodičových materiálov. Počas svojho pôsobenia na VŠDS bol pozvaný aj na zahraničné vedecké pobyty vo Francúzsku a vtedajšej Nemeckej spolkovej republike.

Otec vždy zdôrazňoval význam svojich spolupracovníkov z katedry fyziky, ktorých si veľmi vážil.

Je zaujímavé, že hoci bol fyzik, v Ružomberku spočiatku viedol katecheticko-pedagogickú fakultu ešte pod Žilinskou univerzitou, tá sa neskôr transformovala, osamostatnila a dala možnosť vzniknúť jedinej katolíckej univerzite. Ako sa fyzik stane dekanom pedagogickej fakulty?

Otec, hoci bol fyzik, bol v prvom rade pedagóg, nie vedec. A ako veriaci pedagóg, ktorý prešiel na strednej škole, ale aj na univerzite kresťanskou formáciou vďaka svojim učiteľom, si veľmi dobre uvedomoval, že ak sa chce školstvo po páde komunizmu zbaviť ideologických vplyvov, potrebuje v prvom rade novú generáciu pedagógov, ktorí už nebudú vychovávaní v duchu marxizmu-leninizmu, ale v kresťanskom duchu. A preto sa ešte s niekoľkými priateľmi rozhodli založiť pedagogický inštitút sv. Ondreja, na ktorom boli pedagógovia vzdelávaní a formovaní nielen v niektorom z tradičných školských predmetov, ako sú slovenčina či matematika, ale tiež v náboženstve, ktoré sa počas komunistickej éry nesmelo učiť na školách.

otvorenie PI.jpg
Otvorenie pedagogického inštitútu v Ružomberku.

Mali ste možnosť vnímať pôsobenie vášho otca ako rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku? Zachovali sa nejaké spomienky, zážitky, nejaké skúsenosti?

Ja som jeho pôsobenie vnímala len veľmi z diaľky – z Bratislavy – a najviac cez spätnú väzbu od jeho bývalých študentov, od ktorých som sa dozvedela viaceré úsmevné, až dojemné zážitky, ktoré s ním mali. Jeden absolvent žurnalistiky napríklad spomínal, ako sa s otcom stretli v bufete, kde sa ich pýtal: „A vy chlapci, čo študujete?“ Keď odpovedali, že žurnalistiku, hovorí: „Samé ťažké veci, poďte, zahráme si pexeso, aby ste si od toho oddýchli.“  nedal sa vyrušiť ani príchodom prorektora, ktorý ho volal riešiť školské záležitosti, kým nedohral so študentmi partiu pexesa. Ďalší bývalý študent spomínal, ako využívali či zneužívali otcov vzťah ku spievaniu najmä ľudových piesní, a tak ho nahovorili, aby si na seminári zaspievali, lebo im hudobná výchova a spev tak chýbajú.

Profesora Ďurčeka vnímam ako súčasť trojice zakladateľov KU. Vždy ho nerozlučne spájam s Imrichom Vaškom a Tadeuszom Zasępom. Aký mali vzťah? Poznali sa? Vychádzali spolu dobre?

S oboma spomínanými osobnosťami mal otec veľmi blízky vzťah, s Imrichom Vaškom ho spájalo i osobné priateľstvo. Aj keď povahovo boli každý trochu iný, v pohľade na principiálne veci vo vzťahu k univerzite i ľuďom na nej sa zhodovali.

Na pohrebe Tadeusza Zasępu vystúpila s príhovorom žurnalistka doc. Terézia Rončáková, ktorá povedala: „Stratili sme rektora, ktorého sme aj v posledných rokoch, keď ním už de iure nebol, spontánne volali „pán rektor“. Podobne ako doteraz voláme pánom dekanom profesora Imricha Vaška. K trojici zosnulých starých priateľov, ktorí vykonali zakladateľské a budovateľské dielo na našej univerzite, sa tento týždeň, žiaľ, pridal aj pán rektor Jozef Ďurček. Jeden z mojich kolegov s trochou čierneho humoru poznamenal, že pán dekan Vaško zvolal poradu… Bude dlhá a vážna ako vždy, keď sa končí niečo staré a treba otvoriť novú kapitolu. Nech nám univerzitní orodovníci tam hore vyprosujú milosť kráčať po ceste idey a nadšenia, s vedomím poslania, bez masky, so zmyslom pre spravodlivosť a bez strachu.“ Katolícka univerzita v Ružomberku si prechádza ťažkým obdobím, pred dvoma rokmi musel Zasępa rezignovať. Ako celú kauzu vnímal váš otec?

Musím povedať, že otec sa do poslednej chvíle pána profesora zastával a poukazoval na mnohé dobrá, za ktoré Katolícka univerzita prof. Zasępovi vďačí. Veľmi ho mrzelo, že kritika, ktorá sa na jeho hlavu zosypala, vôbec nebrala do úvahy to dobré, čím prispel k vybudovaniu tejto inštitúcie.

Aká je cesta, aby KU znova nabrala druhý dych a začala pracovať na svojej katolíckosti aj profesionalite a kvalite?

Myslím, že inštitúcia je vždy taká, akí sú jej jednotliví členovia. Ak by boli všetci pracovníci na KU takí, ako bol môj otec, plnili si svoje povinnosti pedagógov, vedcov či technických pracovníkov poctivo, nezištne, so zápalom pre vec a nie s cieľom zviditeľniť či obohatiť vlastnú osobu, tak by odtiaľ vychádzali aj kvalitní absolventi, ktorí by sa nevyznačovali len dobrou odbornou pripravenosťou, ale najmä ľudskými kvalitami, ku ktorým je najlepšou cestou osobný príklad vychovávateľov.

Časť života prežil váš otec v Bratislave, a najmä v Žiline, no na záver kariéry sa naplno venoval Ružomberku. Mal k tomuto mestu na severnom Slovensku osobitý vzťah alebo to bola pre neho len čisto pracovná záležitosť?

Otec sa v Ružomberku cítil veľmi dobre. Nielenže mu učarovala jeho poloha uprostred hôr, ktoré mal tak rád, ale vďaka svojej ľudskosti a otvorenosti si získal v tomto meste mnohých priateľov, a tak sa do posledných chvíľ svojho života – hoci už väčšinu času trávil v Bratislave – pri každej príležitosti do Ružomberka rád vracal.

dedko5
Prof. Jozef Ďurček (1930-2016)

foto: archív M. Spišiakovej

Advertisements

One thought on “JOZEF ĎURČEK: Nebál sa nijakej náročnej úlohy

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s