J. Marušiak: Predtým sme chceli demokraciu, samostatnosť a EÚ, dnes podobné svetlo nevidno

Vieme, že súčasná demokracia nefunguje tak, ako má. Kto za to môže? Alebo čo za to môže? Odpoveď na túto otázku hľadáme v rozhovore s Jurajom Marušiakom z Ústavu politických vied SAV. Príležitosťou uvažovať je predovšetkým tohoročné 25. výročie Nežnej revolúcie.

Pod pojmom „November 1989“ si môžeme predstaviť všeličo. Čo pre vás znamená?

Znamená to začiatok novej éry v živote Slovenska, ale osobne pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý podstatne ovplyvnil moje vnímanie sveta. Bol to koniec komunistického režimu, krok smerom k demokracii, ale aj povstanie proti oligarchickej a arogantnej moci, založenej na neoprávnených privilégiách. Bol teda revolúciou demokratickou, občianskou, ale takisto aj revolúciou sociálnou. A napokon, dobrovoľne sme si v novembri 1989 zvolili našu civilizačnú identitu, keď sme sa rozhodli nasledovať politický a ekonomicko-sociálny model západnej Európy a aj v politickej rovine „vstúpiť do Európy“.

Čo by mal „November 1989“ znamenať pre slovenskú históriu?

Lapidárne by bolo možné celú podstatu zmien v novembri 1989 zhrnúť do názvu jedného z textov zosnulého filozofa Milana Šimečku ešte z roku 1968, keď hovoril o „návrate do Európy“. Prihlásili sme sa teda k návratu k hodnotám civilizácie, do ktorej sme patrili po stáročia. Tak sme si to mysleli vtedy a do značnej miery to aj je pravda. Neskorších 25 rokov ukázalo, že síce sme súčasťou Západu, ale ako mnohokrát v minulosti sa nachádzame skôr na jeho periférii a tento periférny štatút sa nám zrejme ešte dlho nepodarí prekonať. Zároveň nás v mnohých aspektoch ovplyvňuje aj európsky východ. Materiálne, mentálne i politické rozdiely medzi stredovýchodnou Európou a európskym Západom sa vyrovnávajú pomaly, čo bude ešte dlho zdrojom frustrácií a nespokojnosti obyvateľov v tejto časti regiónu a môžu vytvoriť mnoho nových Mečiarov, Kaczyńských alebo Orbánov.

Náš problém je asi aj v tom, že doteraz celkom dobre nevieme pomenovať našu súčasnú dobu, stále pri jej hodnotení a označení odkazujeme na minulosť. Stále hovoríme o postkomunizme, hoci po inštitucionálnej stránke, z hľadiska usporiadania štátnych inštitúcií, sme sa s komunizmom definitívne rozlúčili, keď sme prijali novú ústavu, s jeho geopolitickým dedičstvom vstupom do EU a NATO, z hľadiska vlastníckej štruktúry v dôsledku rozsiahlej privatizácie, s dedičstvom komunistického štátoprávneho usporiadania vytvorením nezávislého Slovenska a s hodnotami sociálnej solidarity asi v dôsledku trhových reforiem, keď síce občania žiadajú od „štátu“, aby sa cítil zodpovedný za ich sociálnu situáciu, ale sami sa na financovaní sociálnej súdržnosti odmietajú podieľať.

Kde ste boli a čo ste robili v Novembri 1989?

Bol som vtedy druhákom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v odbore ruský jazyk – dejepis. Síce ruštinu som nedokončil a prestúpil som na slovenčinu, ale ruskému jazyku a záujmu o Rusko som zostal verný doteraz. A v novembri som robil presne to isté, čo robilo mnoho mojich rovesníkov – chodil som na námestia, lepil som letáky a bol som nadšený z dovtedy nepoznaného pocitu slobody.

Od Nežnej revolúcie prešlo už štvrťstoročie. Oslobodilo sa už Slovensko od dedičstva komunizmu?

Asi by bolo najlepšie pomenovať, čo to vlastne dedičstvo komunizmu je. Slovenskú súčasnosť ovplyvňujú a spoluvytvárajú celé historické vrstvy. Prečo by sme mali byť oslobodení od dedičstva komunizmu, ak sme sa doposiaľ nie veľmi úspešne oslobodili od omnoho staršieho dedičstva Uhorska – napríklad v oblasti politickej kultúry, založenej na klientelizme, neúcte k formálnym pravidlám hry, predstavy o politike ako o „pánskom huncútstve“, akceptovania a tolerovania korupčného správania a neoprávnených privilégií elít…

Napokon však by som pripomenul výrok českého spisovateľa a disidenta Ludvíka Vaculíka: „Komunizmus zmizol a namiesto neho tu máme príčiny, z ktorých vznikol.“ Kapitalizmus si svoju legitimitu v štátoch na západ a následne aj na východ od železnej opony získal preto, lebo dokázal zabezpečiť nielen prudko rastúci blahobyt najbohatších, ale európsky sociálny štát preukázal dostatočnú mieru sociálnej kohézie a do spoločnosti integroval aj tých, ktorí sa ešte pred druhou svetovou vojnou nachádzali na jej okraji. Aj napriek informačnej izolácii, v akej sme žili počas komunizmu, občania o tejto zmene, ktorá sa na Západe odohrala po druhej svetovej vojne, vedeli, aj keď ich poznanie nutne muselo byť skreslené a plné ilúzií.

“Za mnoho z toho zla, ktoré sa v našej spoločnosti hromadí, môže dedičstvo minulosti, ale za mnoho môžu už konkrétne rozhodnutia politických elít, ktoré sa dostali k moci po roku 1989.”

A vzhľadom na to, že v novembri 1989 sme získali slobodu, treba si uvedomiť, že sloboda znamená aj zodpovednosť za vlastné skutky. Za mnoho z toho zla, ktoré sa v našej spoločnosti hromadí, môže dedičstvo minulostí (teda nielen tej jednej – komunistickej), ale za mnoho môžu už konkrétne rozhodnutia politických elít, ktoré sa dostali k moci po roku 1989. A samozrejme, nie veľmi uspokojivé fungovanie demokracie je spôsobené aj komunistickým režimom, aj chýbajúcimi demokratickými tradíciami, ale aj aktuálnymi výzvami, keď pre elity, hlásiace sa k neoliberálnemu modelu riadenia spoločnosti už demokracia nie je conditio sine qua non.

Súhlasíte s nedávno vysloveným názorom expremiérky Ivety Radičovej, že „privilegovaní ostali do veľkej miery privilegovanými, červené kabáty vymenili za pragmatické“?

Iba do istej miery. Mnoho príslušníkov dnešných politických a ekonomických elít má určite korene v niekdajších komunistických elitách, ale je pravdou aj to, že špičky komunistickej moci z verejného života zmizli. Pôvod slovenských ponovembrových elít by bol témou pre zaujímavý výskum, zatiaľ sa toho ujímajú len novinári ako Roland Kyška a Monika Ščevovichová. Hoci v nenápadnej knižke Slovenský sen do značnej miery zhrnuli poznatky, ktoré boli už známe, aj z fragmentárnych údajov sa dá o minulosti slovenských podnikateľov vyčítať celkom zaujímavé údaje. Napokon ale boli tu aj „červené kabáty“, teda radoví komunisti, ktorí privilegovaní neboli a pre ktorých bol november 1989 vyslobodením podobne ako pre nekomunistov. Ani vtedy, ani dnes sa ľudia nedelili iba na komunistov a nekomunistov a realita bola a je samozrejme omnoho zložitejšia.

Nedávno tiež zaujali slová prezidenta Andreja Kisku, podľa ktorého „ak sa vzdáme nádeje a ideálov, náš život stráca zmysel. A rovnako, keď nás opúšťa pocit šťastia zo získanej slobody, ako sme ho zažívali pred 25 rokmi na námestiach, tak nebudeme šťastnejší, keby sme sa našej slobody vzdali.“ Stratili Slováci zmysel pre ideály a vyššie ciele? Je dnešná doba dobou pragmatizmu?

Určite neoliberalizmus, ktorý predpokladá ekonomizáciu a manažerizáciu čo najrozsiahlejších sfér nielen verejného, ale aj súkromného života, praje pragmatizmu. Ak tvrdíme, že existujúci model nemá alternatívu, dobrovoľne sa uzatvárame do pragmatických riešení. Súčasná vlna „antipolitiky“, ktorej paradoxnou súčasťou je aj rozhodovanie občanov strednej Európy zveriť svoje osudy do rúk pragmatických a nie príliš ideologických veľkých politických strán, napokon ale vyprodukovala aj prezidenta Andreja Kisku. Určite si viem predstaviť, že sa občania dokážu svojej slobody vzdať, ak budú mať pocit, že ich základné životné potreby v podobe materiálneho zabezpečenia alebo osobnej bezpečnosti nie sú naplnené. Napokon sa s obmedzovaním slobody zmierujú napríklad v prípade, ak ide o Rómov už teraz. Koľko ľudí si kladie otázku, do akej miery povedzme zákrok polície v Moldave nad Bodvou nebol v konečnom dôsledku popretím princípov slobody a právneho štátu? Len si nemyslím, že toto je špecifikum Slovákov. Dejiny a súčasnosť poznajú veľa prípadov, keď sa občania slobody dobrovoľne vzdali. Tým viac by sme si teda mali dať pozor…

Keď berieme do úvahy napríklad len účasť na nedávnych protestoch za odstúpenie Pavla Pašku ako predsedu parlamentu, bola by súčasná slovenská generácia schopná ísť znova do ulíc tak, ako v Novembri 1989? Neotupeli sme? Nestali sme sa ľahostajnými?

V prvom rade – či už v kauze Gorila, ktorá je svojím rozsahom podstatne väčšia ako kauza Paška, alebo aj v prípade posledných udalostí sa protesty odohrávali v podmienkach síce nedokonalej, ale predsa len demokratickej spoločnosti, v podmienkach slobody. V novembri 1989 išlo o omnoho viac ako o odchod skompromitovaných politikov. Kauza Gorila a jej deriváty sa odohrávajú v rámci iných pravidiel hry, ako sa odohrával november 1989. Hoci samozrejme ide o zvýšenie kvality demokracie, predstavuje štandardnú formu politického boja. Ak sa vám účasť na protestoch napríklad proti Paškovi zdá nízka, treba si položiť aj otázku, či sú občania naozaj presvedčení, že jeho kritici predstavujú inú obsahovú alternatívu politiky, teda či sú morálnejší, menej korupční a dôveryhodnejší?

Druhá vec – málokto by v 70. alebo v 80. rokoch očakával, že práve pomerne cynicky a oportunisticky uvažujúca mladá generácia, pomerne ľahostajná k politike, vyjde do ulíc a pochová husákovsko-biľakovský režim, keď mnoho mladých ľudí v každodennej praxi i v plánoch do budúcnosti veľmi pragmaticky počítalo s prispôsobením sa normalizačnému režimu, ktorý občanov priamo nabádal k ľahostajnosti a konformizmu a celkom efektívne ich otupoval. Je pravda, že spoločnosť mobilizovalo aj to, že videla ono povestné „svetlo na konci tunela“ – či už v podobe nastolenia západnej demokracie, alebo neskôr nezávislého Slovenska a členstva v Európskej únii. Dnes podobné svetlo nevidno. Je to pre politické elity nielen v SR, ale aj v celej strednej Európe dobrá aj zlá správa zároveň. Dobrá preto, lebo si môžu myslieť, že sú neohroziteľné vo svojom mocenskom postavení. Zlá preto, lebo tolerancia verejnosti sa môže rýchlo skončiť a môže narastať vplyv stúpencov radikálnych a nie vždy nenásilných riešení, čo sme napokon videli nielen na kyjevskom Majdane, ale aj počas demonštrácií v súvislosti s kauzou Gorila v Bratislave.

Akými formami by sme si v budúcnosti mali pripomínať Deň boja za slobodu a demokraciu? Ako nezabudnúť?

Hlavne nezabúdať aj mimo Dňa boja za slobodu a demokraciu… nebyť mankurtami. Hovoriť o minulosti práve preto, aby sme sa vedeli z nej poučiť pre súčasnosť.

Matúš Demko

Vyšlo na portáli Postoy.sk 24. novembra 2014. Publikované so súhlasom redakcie.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s